Dávka sdílené pachuti
A dose of a shared after-taste

zvuková instalace / sound installation, Nová Cvernnovka, 2017
Foto: Adam Šakový


O měsíc později/One month later



SK

Počujem hlasy desiatok ľudí. Príbehy o hodine matematiky. O tom, čo trápne zas spravil neobľúbený spolužiak, kedy sa ide na lyžiarsky, kto sa na treťom poschodí včera zase opil. Vidím dlhú radu mladých ľudí s tvárami plnými pupienkov. Berú do rúk tácky, posúvajúc sa k výdajnému pultu prezúvkami šúchajú o linoleum. Použité lístky na obed odpočívajú v bledomodrom plastovom košíku, záclony povievajú pred otvoreným oknami. Hliníkové príbory štrkocú o taniere pri naberaní tarhone, podozrievavo krájajú pečienku na smotane. Lakte sú opreté o umakartové dosky stolov. Hlasy sa miesia so zvukom zasúvania stoličiek, v pozadí počuť tiché bublanie variacej sa vody.
Výstava Dávka zdieľanej pachuti Barbory Zentkovej a Julie Gryboś v jedálni Novej Cvernovky však nie je až tak celkom o jedle. Nie je ani o nostalgii za kolektívnymi jedálňami či kultúrou stredoškolských internátov. V širších kontextoch ale uvažuje o dynamike, ktorú majú tieto miesta života a zdieľania spoločné – pomalý a priebežný rozklad. Rozklad prirodzený v zmysle degradácie materiálu, ale aj rozklad spôsobený ľudským zásahom. Malými i veľkými históriami, zmenami režimu, prejdením budovy pod iných majiteľov, premeny jedálne na dočasný výstavný priestor. Zentková a Gryboś, vychádzajúc zo špecifického prostredia internátnej jedálne, sa pýtajú po najširších kontextoch produkcie statkov. Prečo, ako a koľko potravín, budov, strojov, nábytku, myšlienok, hodnôt, názorov, identít či spoločenstiev produkujeme, ako sa k nim vzťahujeme, ako ich používame a konzumujeme, ako ich necháme zanikať, prípadne ako sami zanikajú. Ako sa ich snažíme vytvoriť, ovplyvniť, ovládnuť, vlastniť. Akú stopu za sebou zanechávame; ako jednotlivci aj ako spoločnosť.
Pre účely výstavy preto Julia a Barbora priestor jedálne nanovo zabývali - stoličkami, stolmi, závesmi a zvukovou inštaláciou. Všetky tieto propriety sú však vychýlené, odklonené od svojich praktických funkcií. Opúšťajú modernistickú ideu trvácnosti, a i keď, podobne ako ich praktické predobrazy, chcú byť vizuálne príťažlivé, nemlčia o svojom pôvode. Nezakrývajú svoju nefunkčnosť, ale naopak na ňu poukazujú. Nie sú čírym inventárom, ktorý raz bude vymenený za lepší, modernejší, praktickejší. Sú stelesnením konštantného zlyhávania týchto predstáv.
Závesy preto netvoria prirodzenú transparentnú kulisu žitého miesta, ale separujú nás od vonkajšej reality; vytvárajú kompaktný vnútorný priestor, scénografiu rozkladu. Na stoličky v ňom nie je možné sa posadiť, na stoloch si nemôžme pokrájať pečienku na smotane. Objekty sú vytvorené z jedlého škrobu, neistota tkvejúca v ich nefunkčnosti tak v priebehu výstavy naberá na sile. Postupne totiž hnijú, a tak sa oproti svojim produktovo – dizajnovým vzorom (ale i oproti krásnym sebe samým pred začatím hnilobných procesov) stávajú akoby zbytočnosťou, estetickým parazitom. Postupná hniloba v nich posilňuje dočasnosť a krehkosť. Rozklad zabudovaný do ich samotného jadra im dáva silu byť kritickým hlasom komentujúcim nekonečný obeh vznikania a zanikania, ktorý má v súčasnej zrýchlenej spoločnosti produkcie a konzumu často tragické konotácie.
Voda vrie. Odpočítava nám čas? Varíme sa všetci vo vlastnej šťave neudržateľnosti?
Je dôležité sa dokola a nahlas pýtať, čo kladieme na oltár trvácnosti a pokroku.
Nad horizontom bielo-okrovej miestnosti visí dávka zdieľanej pachuti.


Zuzana Jakalová



EN

I hear dozens of voices. Stories from math class. Fresh gossips about the obnoxious classmate, when the skiing trip is about to happen, who got drunk again last night on the third floor of the dorm. I see a long line of young people, faces full of pimples. Holding trays in their hands, moving to the dispenser's counter with slippers scuffing against the linoleum floor. Lunch vouchers laying peacefully in a pale blue plastic basket, curtains hanging in front of the windows. Aluminum cutlery scratching the plates while picking rice or distrustfully slicing pieces of roast meat. Elbows resting at the table top. The voices mix with the sound of chairs and the quiet bubbling of boiling water in the background.
Barbora Zentková and Julia Gryboś's exhibition entitled A dose of a shared after-taste in Nová Cervnovka's ex-dining room is not really about food. It also does not really lament the nostalgia for collective dining or the culture of high school dormitories. It does, however, rethink the dynamics that these places of life and sharing have in common - their slow and continuous decay. Their natural degradation in terms of material decay, but also their destruction due to human intervention, such as small and big histories, regime changes, new plans for a building or a dining room turned into a temporary exhibition space. Zentková and Gryboś, starting from the specific setting of the dining room, ask about the broadest contexts of material and psychological production. Why, how and how much food, buildings, machines, furniture, ideas, values, opinions, identities, or communities we produce, how we relate to them, how we use and consume them, how we let them go or how they expire. How we try to create, influence, dominate and own them. What trace we leave behind; both as individuals and as a society.
For the purpose of the show, Julia and Barbora have refurnished the dinig area with chairs, tables, curtains and a sound installation. However, all of these properties are deflected, diverted from their practical functions. They abandon the modernist idea of ​​durability, and although just like their practical predecessors they strive to be visually appealing, they do not keep silent about their origin. They do not cover their dysfunctions, rather they point to them. They are not a clear and functional inventory that will once again be replaced by their new and better self, one more modern, more practical. Rather, they represent the constant failure of those ideas.
Curtains therefore do not create a natural transparent backdrop of a living and lived space; they separate us from the outside reality, they aim to create a compact interior space, an almost scenographic composition. You cannot sit on neither of the chairs, nor can you cut your roast meat on these tables. All objects are made of edible starch, thus the uncertainty of malfunctioning is gaining a momentum during the exhibition. As they gradually rot, they become a wasteful aesthetic parasite (as opposed to their product-design preimages but also as counterparts of their original beautiful selves before the rotting processes commenced). Their gradual rotting enhances temporality and fragility. The disintegration built into the core of the objects nontetheless gives them the power to become a critical voice commenting on the infinite circle of becoming and decaying. That in our contemporary accelerated society of production and consumption often bears tragic connotations.
Water is boiling. Is that the final countdown? Are we all just running against unsustainability?
It is important to ask out loud and repeatedly what we sacrifice for ideas of continuity and progress.
A dose of a shared after-taste is dangling over the white ocherous horizon.


Zuzana Jakalová